Andrea Dohnalová, která má u Apolináře v Praze na starosti středeční pacientské středy za Nedoklubko, mi napsala: „Ahoj Peťo, na moji výzvu k sepsání příběhu reagovala Lidunka z Kolína. To je báječná maminka, která drží rekord na rizikovém oddělení u Apolináře. Čekala dvojčátka, ale jeden plod se musel operativně zapouzdřit a donosila jen jedno dítě. Lidunka dostala u Apolináře pak už i klíče od varhan a chodila hrát do kaple! Po celou dobu čekala předčasný porod a chtěla informace, takže jsme ji postupně seznamovaly se zdravotníky z neonatologie – podle toho, jak jí rostlo bříško. Nejprve poznala personál z ARO, pak z JIP, nakonec i z IMP. Lidunka nakonec rodila až v 36. týdnu. Ona fungovala na oddělení jako největší opora všech hospitalizovaných, ale i zdravotníků. Maminky seznamovala, a když některá maminka plakala, že je na riziku nebo že je to těžké, Lidunka povyprávěla svůj příběh, každá maminka pak utřela slzy a bojovala dál. Byla neskutečná. Žily jsme s ní intenzivně u Apolináře přes čtyři měsíce.“
Cesta za naším zázrakom
Dlhé roky sme s manželom túžili po dieťatku. Za sebou sme mali niekoľko náročných pokusov umelého oplodnenia, ktoré sa skončili sklamaním. Preto chvíľa, keď som po toľkých pokusoch snaženia uvidela dve čiarky na tehotenskom teste, bola doslova zázrakom. Spočiatku som bola opatrná. Mala som slabé špinenie a obávala som sa komplikácií. Prvá kontrola v centre asistovanej reprodukcie však priniesla pozitívnu správu – plod bol v poriadku. Vtedy som si konečne dovolila tešiť sa a poslala manželovi radostnú správu.
S mojím gynekológom v Prahe prebehli dve kontroly, kde bolo všetko v poriadku a srdiečko bilo. Gynekológ ma odkázal na prvotrimestriálny screening u Apolinára, mieste, ktoré som dobre poznala z čias vysokoškolského štúdia.
Nečakaný zvrat
Dvanásty týždeň tehotenstva mal byť šťastným medzníkom. Práve mi skončili tehotenské nevoľnosti. Avšak počas screeningu prišiel nečakaný zvrat. Lekár mi oznámil, že mám jednovaječné dvojčatá, ale s druhým plodom nebolo všetko v poriadku – srdiečko mu nebilo a zároveň mal lekár podozrenie na TRAP sekvenciu, vzácnu komplikáciu, ktorá sa vyskytuje len u 1 z 35 000 tehotenstiev.
Išlo o komplikáciu u jednovaječných dvojčiat s abnormálnym vývojom. Jeden z plodov nemal srdce ani hlavu, bol akýmsi parazitickým embryom, ktoré by mohlo ohroziť zdravie druhého, vitálneho plodu. Lekár mi vysvetlil, že sa to dá riešiť chirurgickým zákrokom.
Operácia a komplikácie
Operácia bola naplánovaná na 18 + 0 t. t. Bolo mi povedané, že mi pichnú ihlu do brucha, na konci sa to zahreje, čím sa preruší tok krvi k tomu druhému plodu. Nadránom druhého dňa po operácii mi však odtiekla plodová voda, našťastie od nevitálneho plodu. Dostala som preventívne antibiotiká, aby som nedostala infekciu do maternice, a po piatich dňoch som bola prepustená domov.
Vydržala som doma len týždeň. V 20 + 1 t. t. mi odtiekla plodová voda aj od zdravého plodu. Zostala som v Kolínskej nemocnici a toto bol okamih, kedy som sa naozaj bála o bábätko. Z každej strany som počula slovo „potrat“. Bála som sa čo i len pohnúť, ale plodová voda odtekala stále.
Ja som vedela, že existujú prípady, kedy sa bábätko môže narodiť skôr a dopadne to dobre, sesternica sa narodila v 29. týždni v roku 2010, teraz je medicína predsa ešte ďalej. Bolo mi vysvetlené, že hranica životaschopnosti sa považuje od 24 + 0 t. t., teoreticky existuje šedá zóna, kedy môžu zachraňovať už od 22 + 0 t. t., ale len na špecializovaných pracoviskách. Do šedej zóny mám ešte týždeň.
Boj o každý deň u Apolinára
Previezli ma do Apolinára, kde mi mladý doktor povedal, že situácia nie je tak zlá, pokiaľ tam trochu plodovej vody zostáva a nepríde infekcia. Cieľ bol jasný – vydržať „2v1“ čo najdlhšie. Najprv sa dostať ku šedej zóne, potom ju prekonať, potom už budú bábätko môcť zachrániť.
Ten prvý mesiac v nemocnici bol najťažší. Kým som bola v Kolíne, manžel za mnou mohol dochádzať každý deň, takto u Apolinára chodieval párkrát za týždeň. Každé nové ráno som ďakovala Bohu, že sme zvládli ďalší deň. V 23 + 0 t. t. mi dali kortikoidy – prvý míľnik, že už budú bábätko zachraňovať.
Viera a nádej
Áno, som veriaca a viera mi isto pomohla. Mala som nádej, hoci som si uvedomovala, že aj veriacim ľuďom sa stávajú zlé veci – konkrétne som vtedy často myslela na to, že aj mojim rodičom zomrelo ich tretie dieťa len štvrtý deň od narodenia (zápal pľúc v dôsledku rázštepu podnebia). Môj tajný cieľ bol vydržať až do 28. týždňa, hoci lekári mi radili dávať si nižšie ciele.
Po mesiaci u Apolinára som sa skamarátila s ďalšími tehotnými mamičkami. Presunuli nás do dvoch izieb a nastalo obdobie „tábor u Apolinára”. Každé prekonanie nového týždňa sme oslavovali sladkou bombou. Zároveň cca po mesiaci pobytu u Apolinára som narazila aj na stretnutia Nedoklubka, ktoré sa konalo každú stredu a stalo sa pre mňa svetlým bodom v celom týždni – miestom, kde som si nepripadala ako v nemocnici.
Podľa ultrazvukov bábätku vždy zostávalo aspoň trochu plodovej vody a malo naplnený močový mechúr, čo bolo dobré znamenie. Po prekonaní 28. týždňa som sa cítila pokojnejšie, dokonca mi staničná sestra vybavila kľúče od orgánu (varhan) v kaplnke a ja som si mohla chodiť zahrať. Nie som profesionálka, ale občas som hrávala na bohoslužbách, tak už som nejaký orgán videla. Neviem hrať nohami a preto som sa tešila, že mať orgán v dome, kde bývate, je ideálna príležitosť sa v tom zdokonaliť. Ale pri hre s nohami mi voda odtekala viac, tak som to radšej nechcela pokúšať. Dievčence z Nedoklubka ma dokonca presvedčili aj na menší koncert v kaplnke. Po 30. týždni tehotenstva som si pobyt u Apolinára už užívala. O bábätko som sa už takmer nebála, areál Apolinára som poznala z každej strany, mohla som ísť kedykoľvek na orgán.
Šťastný koniec
Strávila som neuveriteľných 127 dní v nemocnici – najprv v Kolíne a potom dlhú dobu na rizikovom oddelení u Apolinára. Manžel mi počas celých štyroch mesiacov obetavo pomáhal. Každý druhý až tretí deň ma navštevoval v nemocnici, staral sa o domácnosť a pripravoval všetko pre príchod bábätka.
Po ukončenom 36. týždni tehotenstva mi vyvolávali pôrod. Bábätko je už takmer donosené a je menej rizikové ho priviesť na svet, než aby zostávalo v brušku. Janík sa narodil v 36 + 3 t. t. s váhou 2 400 g a dĺžkou 48 cm. Napriek všetkým komplikáciám bol v poriadku – len krátko bol v inkubátore a dostával dva dni darcovské mlieko. Po prekonaní novorodeneckej žltačky a mesiaci boja s dojčením sa všetko krásne rozbehlo.
Moje tehotenstvo nebolo také, aké si predstavuje bežná budúca mamička. Nemám takmer žiadne fotky z ultrazvukov. Nemala som tehotenské fotenie, nemohla som si fyzicky vyberať kočík. Ale každý deň strávený v nemocnici stál za to – domov sme si priniesli zdravého syna. Poďakovanie patrí celému personálu v nemocnici, bez Vás by náš príbeh nemal šťastný koniec.
Napsat komentář